Samotné slovo “miništrant” pochádza z latinského slova “ministrare”, čo v preklade znamená “posluhovať pri stole”.

Táto služba sa ukázala ako veľmi potrebná už na úplnom začiatku našej Cirkvi. A najlepšie sa v nej osvedčili mladí, čestní,

ochotne počúvajúci i konajúci chlapci. Takí, ktorí z celého srdca milovali Pána Boha a chceli mu bez výhrad slúžiť. I keď to boli

časy plné prenasledovania, našlo sa ich veľa. Nemali presne formulované predpisy ako sa majú správať. Hlavnou myšlienkou činnosti,

 ktorú vykonávali, bola služba. Niektoré ich funkcie boli veľmi zaujímavé. Mnohí z nich preberali dary, ktoré veriaci nosili na obetný

 stôl, a ktoré sa po svätej omši zjedli na spoločnej hostine. Iní zase boli poverení strážením vchodových dverí, aby medzi veriacich

neprenikli nepriatelia Pána Ježiša a všetkých kresťanov.

V začiatkoch boli miništranti oblečení ako ostatní ľudia. Ale postupne aj oni, tak ako kňazi, dostávali slávnostné oblečenie, aby sa aj

 takto zvýraznila ich dôležitá úloha, ktorú mali pri slávení svätej omše. Veď oni sú vlastne vybraní z ľudu, vyslanci ľudu, určení

na pomoc kňazovi pri slávení najsvätejšej slávnosti. Preto sa vždy vyberali mládenci, ktorí si to svojím životom a spávaním

 najviac zaslúžili. Miništrant bol vzorom pre ostatných.

Medzi takéto, pre nás veľké vzory, o ktorých sa hovorí aj dnes, patrí svätý Tarzícius. Žil v časoch prvých kresťanov. Svoju vernosť

 a lásku Pánu Ježišovi dokázal svojou mučeníckou smrťou. Spolu s Dominikom Sáviom, ktorý žil v 19. storočí, je patrónom nás

 miništrantov. Keďže obidvaja sú našimi vzormi, teraz si ich oboch, ich život a lásku k Pánovi Ježišovi, trošku priblížime.